Minulý článok sa venoval tomu, prečo je dôležité myslieť na seba. Tento a niekoľko nasledujúcich článkov som sa ale rozhodla venovať trochu „ťažším“, ale  o to viac zásadnejším témam, na ktoré ste už možno zvyknutí. Preto mojou úlohou už nebude klásť si otázky a súčasne na ne aj hľadať odpovede. Cieľom tejto série článkov bude vzbudiť diskusiu, aby ste to boli vy, kto bude hľadať odpovede.

V bežnom živote a vo svojej praxi sa často stretávam s výrazmi „to nie je normálne“, “ správa sa nenormálne“. Pri bežnom pohľade sa  slovíčko „normálny“ zdá bezproblémové až triviálne. Pochopiteľne, intuitívne chápeme čo to znamená byť „normálny“, a považujeme samých seba  za „normálnych“ Na tom predsa nie je nič komplikované. Ale keď sa hlbšie zamýšľame, zisťujeme, že slovíčko „normálny“ až tak jednoduché nie je. 

Skúste sa spolu so mnou zamyslieť a odpovedať si, prečo samých seba považujeme za normálnych? Väčšina z nás sa zvyčajne pri hľadaní dôvodov odvoláva na správanie tých, ktorých za normálnych nepovažuje,  a to je v poriadku. Predsa na to, aby sme porozumeli zmyslu slova „normálny“ , potrebujeme porozumieť aj zmyslu slova „nenormálny“ , aby sme porozumeli zmyslu slova „zdravý“, musíme vedieť , aké je to byť  „chorý“. Veľmi jednoduchá logika. Som normálna, pretože sa správam racionálne, pretože sa správam ako zvyšok spoločnosti. Ale je to skutočne tak? Musí byť správanie, ktoré je identické so správaním väčšinovej spoločnosti skutočne normálne? A čo je dôležitejšie, že sa za normálnu považujem ja, alebo, že ma za normálnu považujú druhí? Pri poslednej otázke si spomínam na  moje štúdium, ktoré bolo sprevádzane myšlienkovými experimentmi, kedy nám naši páni profesori prízvukovali: predstavte si situáciu, že sa na ulici stretnete s človekom, ktorý sa podľa Vašich kritérií správa iracionálne, nenormálne. Ale predstavte si, že podľa kritérií daného človeka sa nenormálne správate Vy. Ako mu vysvetlíte, že je to práve on, kto je nenormálny? Moja odpoveď , asi ako odpoveď každého môjho kolegu, bola, že predsa práve preto máme spoločenské kritéria, aby sme vedeli rozlíšiť „normálne“ konanie a správanie    od toho „nenormálneho“. A práve v tom je problém. Kritéria normality môžu byť síce na jednej strane všeobecne platné, ale to neznamená, že sú aj správne. Samozrejme, mnohí a medzi nimi som bola aj ja, namietali medicínskym výskumom, ktorý je nespochybniteľným a na základe ktorého dokážeme určiť jednotlivé kritéria. Áno, to je síce pravdou, ale ani na základe medicínskeho výskumu nemôžeme s istotou povedať, čo presne znamená byť normálny. Môžeme vychádzať zo štatistík , ale jednoznačnú definíciu normality nenájdeme. Normalita tak môže byť zadefinovaná  podľa spoločenských kritérií, podľa toho, aké správanie je pre spoločnosť užitočné a ako je užitočné, aby jednotlivci v spoločnosti konali. Inak povedané, normalita môže byť iba spoločenskou konvenciou, ktorej účelom je zachovanie spoločnosti. Klasická hranica medzi normálnym a nenormálnym preto nemusí byť tak jednoznačná, akou sa zdá byť. Mnohí z vás možno budú poznať skvelého amerického spisovateľa A.E.Poea, ktorého poviedka „The system of doctor Tarr and profesor Ferther“ bola aj pomerne nedávno sfilmovaná, je dokonalým príkladom na problém normality a ktorá ma inšpirovala aj k napísaniu článku. Základnou otázkou  poviedky je, čo ak sme to my, kto sme „nenormálni“ a tých ktorých sa usilujeme z ich „nenormálnosti “ vyliečiť sú skutočnými „normálnymi“ ? Provokatívne, však ? Aj to jeden z dôvodov, prečo sa treba zamyslieť nad zdanlivo jednoduchou otázkou a prečo si spomenutú poviedku buď prečítať, alebo filmovo pozrieť.  

Minulý článok bol venovaný Marte, ktorá , ako  hovorí biblický príbeh, myslela viac na druhých ako na seba. Tento krát som sa ale rozhodla nielen Martin príbeh zobrať z celkom inej perspektívy a položiť si otázku, prečo by sme mali byť egoistami, ak na chvíľku prestaneme myslieť na druhých a začneme myslieť na seba? 

Možno sa aj vám  často stáva, že vám niekto povie , „ty si taký egoista/ka„, a vy  sa cítite  previnilo iba preto, že ste v istých momentoch života  uprednostnili seba namiesto druhého. Mne sa to stáva často a musím sa úprimne  priznať, že sa vôbec necítim ako egoista, sebec. Samozrejme, potom u mňa nastupuje ta druhá defenzívnejšia fáza, kedy mojich priateľov vcelku provokatívne vyzývam k diskusii, aby mi vysvetlili, čo presne si pod pojmom „egoista„ predstavujú. To, že človek myslí na seba nutne neznamená, že je egoistom. Byť vnímavý voči sebe a dopriať si dobrá a pôžitky, ktoré sú nám darované nie je egoizmom, ale zdravým uvedomením. Pochopiteľne, myslieť na druhých je veľmi šľachetným a úctyhodným  gestom, ale netreba zabúdať ani na seba. Čo je zlé na tom, ak namiesto návštevy kina s priateľmi zvolíme osamotenú návštevu v umeleckej galérii? Čo je zlé na tom, ak na chvíľku vypneme od každodenných povinností a doprajeme si chvíľku pre seba? Sme preto egoistami? Podľa mňa, nie. Byť egoistom znamená chcieť stále viac, túžiť po tom, vlastniť viac, pričom, čím viac vlastníme, tým menej sme. Byť egoistom znamená nemyslieť na problémy druhých, nepomôcť druhým, a to aj vtedy, ak na to máme schopnosti a  prostriedky. Ale myslieť na seba a popritom myslieť na druhých egoizmom nie je. Myslieť na seba je našou povinnosťou, ktorú máme voči nášmu životu. Je záväzkom, že nikdy neprestaneme vnímať zodpovednosť nie voči druhým, ale predovšetkým voči nám samým, pretože , ak nepochopíme zodpovednosť, ktorú máme za seba, nemôžeme pochopiť ani zodpovednosť, ktorú máme za druhých. Náš život je výzvou, ktorú nemôžeme prepočuť dokonca ani tým, že sa ho dobrovoľne vzdáme v prospech iných. Myslieť na seba je základom toho, aby sme mohli začať myslieť na druhých. Len si treba uvedomiť rozdiel medzi zdravým prístupom k nám samým a egoizmom. V súčasnosti ma čoraz častejšie prekvapuje, že na jednej strane sa z televízora a internetu ozýva potreba solidarity, súcitu a humánnosti, no na druhej strane sa zväčšuje agresivita a ľudská ľahostajnosť. Prečo?  Ja si myslím že preto, že sme zabudli zdravo pristupovať k sebe a k druhým. Zabudli sme totiž na to, kým v skutočnosti sme, len preto, aby sme sa stali tými, akými by sme mali byť. 

Myslieť na seba neznamená, že sme sa stali zlými, ale že sme sa stali samými sebou. Preto, ak vám niekto nabudúce povie, že ste sa stali egoistami preto, že myslíte aj na seba, odpovedzte mu, nech sa ním stane aj on

Dnes si v kalendári pripomíname novozákonne  meno Marta, ktoré má hebrejský pôvod a biblický význam. Ako iste viete, Marta bola jedna z Lazárových sestier, ktorého Ježiš vzkriesil z mŕtvych.  Vzkriesenie z mŕtvych je nepochybne jedným z najväčších biblických zázrakov, ktorý má veľmi vysoký duchovný význam. Tentokrát to však nie sú zázraky Ježiša, na ktoré by som chcela upriamiť pozornosť, hoci sú neodmysliteľnou súčasťou  ako biblických príbehov, tak aj našich životov, ale na príbeh Marty, ktorý je svedectvom lásky a nezištnej opatery o našich blížnych. 

Meno Marta symbolizuje gazdinku starajúcu sa o domácnosť. Ak si v duchu premietnem biblický príbeh Marty, ako prvé mi napadnú dva momenty. Prvým je  jej odvaha oponovať Ježišovi niekoľkými „výčitkami „ o tom, že jeho skorší príchod, alebo jeho prítomnosť , mohla symbolizovať Lazárov život. Hoci Marta uverí v Ježiša ako Božieho syna jej „pochybnosť„ sa prejaví ešte na jednom mieste a to vtedy, keď  po Ježišovom príkaze odvaliť kameň pripomína, že Lazar je mŕtvy už 4 dni. Tieto Martine slová môžu mnohým pripomínať postoj neveriaceho Tomáša, ktorý „neuverí, pokiaľ neuvidí„.  Pre mňa však nie je Martin postoj prejavom nedôvery či neistoty, ale lásky, ktorej prirodzeným prejavom je strach z neodvrátiteľnej straty  brata. Druhý moment súvisí s návštevou Ježiša v Martinom dome, kedy Marta ako správna gazdinka robí všetko preto, aby pohostila Ježiša. Martin príbeh tak nie je  zaujímavým iba z hľadiska jej bezpodmienečnej lásky k blížnemu, ale aj jej obetavosti. Starostlivosť o iných , resp. slúžiť iným je výsadou, darom, ktorého zmyslom nie je stať sa niekým či niečím ovládaný, ale porozumieť významu lásky a obetavosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak niekto premýšľa nad podstatou slova „gazdinka„ väčšinou opisuje obraz ženy, ktorá v domácnosti varí, upratuje, perie a žehlí len preto, aby bolo v domácnosti všetko v poriadku. Málokto si ale uvedomí, že slovo „gazdina„ ukrýva v sebe hlbokú hodnotu, hodnotu toho, že častokrát zabúda na seba a na svoje potreby a záujmy iba preto, aby pre druhých urobila a  dožičila im všetko, čo potrebujú. Byť gazdinou častokrát znamená zabudnúť na seba iba preto, aby sme mohli začať myslieť na druhých. Slúžiť iným a starať sa o nich je požehnaním, ktoré si vyžaduje odvahu vzdať sa seba a lásku darovať a obetovať sa pre  druhého. A to neplatí iba pre ženy, gazdinky v domácnostiach, ale pre všetkých, pretože my všetci sme svojim spôsobom gazdinkami a gazdami buď vo svojich životoch , alebo v práci. Veď o čom inom svedčí príbeh Marty, ktorá sa venovala „mnohým veciam„ až pochopila?  Ochota starať sa o iných a slúžiť im je obdivuhodnou  cnosťou , ktorá vyvoláva úctu. Preto ak si dnes pozriete kalendár a uvidíte v ňom meno Marta, nespomeňte si  iba na dátum 29.7., ale spomeňte si na seba a všetkých tých, ktorí každodenne pomáhajú druhým a ktorí sa stali gazdinami a gazdami. A ak vám niekto nabudúce povie, že ste gazdinka buďte na to hrdý! Aj to nás učí meno Marta. 

Aký význam má hudba pre život? To je otázka, ktorú si zrejme väčšina z nás nekladie. Hudbu počúvame cestou do práce, do školy, vo svojom voľnom čase, jednoducho, zvykli sme si na to, že sa hudba stala prirodzenou súčasťou nášho života. Ale hudba to nie sú len tóny obľúbených melódií, hudba to je zážitok, ktorý sprostredkováva krásu inak.
Existuje veľa žánrov hudby, rovnako ako existuje veľa foriem krásy. Niekto ma rád jazz, iný rock, niekto obdivuje krásu historických pamiatok, iný krásu umeleckých diel. Ja osobne obdivujem nenápadnú krásu, krásu prírody, ktorá ma častokrát inšpiruje a v ktorej si vždy vravím, že snáď nejestvuje krajší zvuk, ako šum mora alebo štebot vtáčat ukrytých niekde v diaľke v lese. Musím sa priznať, že pre mňa sú tieto „obyčajné zvuky“ oveľa viac fascinujúcejšie ako mnohé symfónie vážnej hudby, a to som jej milovník, ba až fanatik. Prečo? Pretože je pre mňa nepochopiteľné ako niečo , čo je spontánne, človekom nekoordinované môže v sebe ukrývať toľkú vznešenosť . To sú tie chvíle, kedy v prírode nachádzam akustickú krásu, hudbu. To, že hudba má relaxačný a upokojujúci účinok vieme všetci, tiež vieme všetci, že má aj vysoký umelecký význam, ale iba málokto hovorí o tom, že hudba má aj vysoký duchovno-duševný zmysel, pretože cez hudbu komunikujeme a vyjadrujeme v nej a prostredníctvom nej naše prežívanie. Možno sa vám to stáva tiež, že si podľa aktuálnej nálady vyberáte aj repertoár vašej hudby. Mne sa napr. často stáva, že keď mi je skutočne „pod psa“ nepustím si niečo smutné, klasicky „depresívne“, ale veselé a tak sa v izbe ozýva Verdiho „La donna é mobile“. Fakt to funguje, skúste si to Hudba je dokonalým prostriedkom zbližovania ľudí, ktorých nikdy nemusíme vidieť, no napriek tomu ich dokážeme pochopiť . V tom spočíva krása hudby, krásu, ktorú síce nevidíme, ale počujeme.

Ak aj vy patríte k milovník nielen vážnej hudby, príďte vo štvrtok (25.7) o 17:30 do OZ SAMARIA a nenechajte si ujsť unikátnu príležitosť spoznať človeka, ktorý hudbu nielen miluje, ale aj komponuje, Pavla Malovca. Ja tam bude tiež a vy?

Stalo sa Vám už niekedy, že ste sa pristihli pri čítaní sci-fi  literatúry ako uvažujete o tom, že príbehy futuristických hrdinov obdarených silou a inteligenciou sú nereálne, neuskutočniteľné?  Mne áno, hoci mi predstava „superhrdinov“ pomáhajúcich  ľudom v núdzi prišla  ušľachtilá.  V súčasnosti sa ale čoraz častejšie zvykne uvažovať o tom,  čo sa stane, ak sa takýmito „superhrdinami“ stanú v budúcnosti všetci? Bude mať ešte zmysel hovoriť o ľudskosti a humánnosti ? A aké  dôsledky  bude mať transhumanistická budúcnosť pre  sociálnu  prácu?

Transhumanizmus je, veľmi zjednodušene a laicky povedané, vízia sveta, podľa ktorej bude v blízkej budúcnosti prekonaný tradičný koncept človeka ako nedostatkovej a trpiacej bytosti. To znamená, že transhumanistom ide o vytvorenie človeka, spoločnosti, v ktorej budeme všetci inteligentní, fyzicky zdatnejší a v ktorej bude možné „naprogramovať si“  vlastný  život.  Konkrétnejšie, si spolu so mnou predstavte, že o pár rokov bude možné hovoriť o živote, v ktorom nás nebudú trápiť zdravotné problémy, živote, ktorý bude dokonalý , večný a v ktorom si  budeme môcť zvoliť pohlavie nášho dieťaťa, jeho farbu očí či výšku jeho inteligencie. Utopické, však? Keď som po prvýkrát počula o transhumanizme myslela som si to aj ja. Lenže, transhumanizmus sa stáva čoraz reálnejším.   V poriadku, ale aký to má súvis so sociálnou prácou? Tu je nutné najskôr zvážiť, aké je poslanie sociálnej práce. Zrejme, pomoc núdznemu, človeku, ktorého spoločnosť asimilovala. O akom človeku ale hovoríme v súvislosti s trashumanizmom? O človeku, ktorý bude natoľko sebestačný, že nebude potrebovať nejakú pomoc.  O človeku, ktorý nebude schopný porozumieť zmyslu sociálnej práce, pretože nebude schopný porozumieť ani tomu, na čom je sociálna práca založená- ľudskosti.  Nebezpečenstvo trashumanizmu je preto  pre sociálnu prácu   dvojsečné. Buď sa potreba sociálnej  práce v transhumanistickej spoločnosti  „vytratí“, pretože  sa už nebude mať komu pomáhať, alebo sa  sociálne nerovnosti navýšia natoľko, že sa samotná sociálna práca stane neefektívnou. Áno, aj dnes vidím v praxi mnohé príklady dokazujúce, že samotná pomoc sociálnych pracovníkov nestačí. Ale je rozdiel uvedomovať si potrebu  solidarity a empatie, ktorá nás robí  skutočnými ľuďmi a zvrchovanosťou akýchsi „nadľudí“, o ktoré sa usiluje transhumanizmus. Isteže, každý z nás túži byť zdravší, múdrejší a úspešnejší. Na tom predsa nie je nič zlé, že sa usilujeme kultivovať psychicky a fyzicky. Transhumanizmus však nechce zlepšiť človeka a svet, ale vylepšiť ho po každej jeho stránke. Stojí to ale za to? Je lepšie byť nedokonalým a snažiť sa na sebe pracovať, alebo byť dokonalým bez akéhokoľvek ďalšieho cieľa? Je lepšie byť chorým  a oceniť zmysel zdravia, alebo byť zdravým a nechápať hĺbku utrpenia? Je lepšie nemať nič a byť niekým  ako mať všetko a byť nikým? A v neposlednom rade, je lepšie byť členom spoločnosti, v ktorej síce jestvuje hlboká sociálna nerovnosť a sociálna exklúzia, ale aj  zmysel pre utrpenie druhých, alebo byť členom „superspoločnosti“, v ktorej zanikol obsah sociálnych a morálnych hodnôt ? Ja volím prvú možnosť a Vy?

Ja osobne odpovedám na uvedenú otázku triviálne: identitu si zachovám tým, že budem sama
sebou. To sa ale ľahšie hovorí a píše , ako robí, však? Áno, byť sama sebou je niekedy
náročným procesom aj pre mňa, ale vždy keď mám pochybnosti o tom, či sú moje
svetonázory a moje vnímanie sveta správne, ak svetonázory môjho okolia sú opozitné, vždy
si spomeniem na jedného dánskeho autora S. Kierkegaarda. Jeho životnú filozofiu som si
osvojila a zhrnula do troch veľmi jednoduchých bodov. Prvým bodom je objaviť svoju
osobnosť, subjektivitu, to, kým a čím sme. To znamená, nebáť sa „skúmať“ svoje pocity, idei
a myšlienky, pretože bez nich by sme neboli ani „My“. Druhým bodom je nechať prejaviť
svoju autenticitu, to, čím sme výnimoční, originálni a unikátni. Posledným a možno
najdôležitejším bodom je nikdy sa nestať davovým, masovým človekom, ktorý konzumuje
všetko to, čo mu spoločnosť a jeho možnosti ponúkajú, naservírujú. Tieto princípy sa stali
akýmisi kompasmi pre mňa a moje smerovanie, na základe ktorých som pochopila, že
nemôžem byť kýmkoľvek, ale vždy iba sama sebou. Začala som si viacej všímať veci
a nezostávať iba na povrchu, ale prenikať do ich podstaty. Pochopila som, že to, že moje
názory sú iné ešte neznamená, že sa mýlim. Pochopila som, že ak neoslavujem Haloween, ale
Sviatok všetkých svätých, neznamená to, že som konzervatívna, ale , že si uvedomujem
tradície a hodnoty, na ktorých je vybudovaná moja kultúrna identita. Pochopila som tiež to,
že nemôžem ustrnúť v pohodlnej neutralite hlásajúcej, že nejestvuje jeden správny smer.
Pochopila som význam a dôležitosť vlastného názoru, ktorý kričí , keď ostatný mlčia.
Pochopila som, že identita nie je konzumom všetkého dostupného, od materiálneho až po
duchovné-pseudoduchovné, Identita to je zachovanie si vlastnej tváre, hodnôt, nech nás druhí
akokoľvek presviedčajú o ich nesprávnosti. Veď čo je zlé na tom, byť niekým, keď sa celý
svet stal univerzálnym nikým, všetkým? Ja nie som neutrálna, mám svoje presvedčenia
a predstavy, ktoré aj keď nie sú "in" nevzdám sa ich iba preto, že je tu tá možnosť. Identita to
je pre mňa jednoducho byť sama sebou a zostať svoja. To je všetko.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o téme identity a jej súčasných „nástrah“, nenechajte si
ujsť už tento štvrtok (27.6) jedinečnú diskusiu s bratom Filipom Čiernym, ktorý k nám do OZ
SAMARIA príde porozprávať o problémoch moderného človeka a jeho identite. Začíname
o 17:30. Teším sa na vás!

Moderné technológie sú zaiste veľmi cenným príspevkom, ktorý zjednodušuje náš neraz
veľmi uponáhľaný život v každom smere. Pomáhajú nám pri každodenných povinnostiach
v škole, v práci, doma dokonca aj pri našich cestách. Iba málokto z nás si už dnes dokáže
predstaviť život bez televízora, počítača, inteligentného smartphonu či auta. Jednoducho,
moderné technológie sa stali prirodzenou súčasťou našich životov. Pochopiteľne, na tom, že
využívame tieto vymoženosti 21.storočia nič zlé nie je. Avšak to, čo je nevýhodou
moderných technológii je, že nahradzujú kultúru autentickosti, kultúrou digitálnych médií.
Prečo? Dôvod je jednoduchý. Koľko krát sa Vám stalo, že ste si na miesto návštevy divadla
zvolili radšej pozeranie filmu v pohodlí domova? Chceli ste navštíviť niektorú destináciu ale
povedali ste si, že si ju radšej pozriete na internete a ušetríte peniaze? Chceli ste sa ísť pozrieť
na zaujímavú besedu, ale odradilo Vás množstvo ľudí? Ja sa priznám, že sa mi to veľakrát
stalo. Preto sa snažím využiť každú možnosť na to, aby som navštívila akékoľvek kultúrne
podujatie, pretože viem, že pozeranie filmu doma ma nikdy neobohatí tak, ako návšteva
divadla. Pretože viem, že návšteva umeleckej galérie je neobyčajným zážitkom, ktorý sa
musí precítiť, nie iba pasívne konzumovať.

Aj OZ SAMARIA ponúka možnosť kultúrneho zážitku, kedy 25.4. o 17:30
v Dobrovoľníckom centre v Hlohovci, pripravuje zaujímavú besedu s Karolom Kováčom,
ktorý nám príde porozprávať o tom, ako zvládať stres. Teším sa na toto stretnutie a dúfam, že
sa na ňom stretnem aj s Vami.