(Ne)konečné otázky: prečo sa považujeme za normálnych, resp. problém normality? 

Minulý článok sa venoval tomu, prečo je dôležité myslieť na seba. Tento a niekoľko nasledujúcich článkov som sa ale rozhodla venovať trochu „ťažším“, ale  o to viac zásadnejším témam, na ktoré ste už možno zvyknutí. Preto mojou úlohou už nebude klásť si otázky a súčasne na ne aj hľadať odpovede. Cieľom tejto série článkov bude vzbudiť diskusiu, aby ste to boli vy, kto bude hľadať odpovede.

V bežnom živote a vo svojej praxi sa často stretávam s výrazmi „to nie je normálne“, “ správa sa nenormálne“. Pri bežnom pohľade sa  slovíčko „normálny“ zdá bezproblémové až triviálne. Pochopiteľne, intuitívne chápeme čo to znamená byť „normálny“, a považujeme samých seba  za „normálnych“ Na tom predsa nie je nič komplikované. Ale keď sa hlbšie zamýšľame, zisťujeme, že slovíčko „normálny“ až tak jednoduché nie je. 

Skúste sa spolu so mnou zamyslieť a odpovedať si, prečo samých seba považujeme za normálnych? Väčšina z nás sa zvyčajne pri hľadaní dôvodov odvoláva na správanie tých, ktorých za normálnych nepovažuje,  a to je v poriadku. Predsa na to, aby sme porozumeli zmyslu slova „normálny“ , potrebujeme porozumieť aj zmyslu slova „nenormálny“ , aby sme porozumeli zmyslu slova „zdravý“, musíme vedieť , aké je to byť  „chorý“. Veľmi jednoduchá logika. Som normálna, pretože sa správam racionálne, pretože sa správam ako zvyšok spoločnosti. Ale je to skutočne tak? Musí byť správanie, ktoré je identické so správaním väčšinovej spoločnosti skutočne normálne? A čo je dôležitejšie, že sa za normálnu považujem ja, alebo, že ma za normálnu považujú druhí? Pri poslednej otázke si spomínam na  moje štúdium, ktoré bolo sprevádzane myšlienkovými experimentmi, kedy nám naši páni profesori prízvukovali: predstavte si situáciu, že sa na ulici stretnete s človekom, ktorý sa podľa Vašich kritérií správa iracionálne, nenormálne. Ale predstavte si, že podľa kritérií daného človeka sa nenormálne správate Vy. Ako mu vysvetlíte, že je to práve on, kto je nenormálny? Moja odpoveď , asi ako odpoveď každého môjho kolegu, bola, že predsa práve preto máme spoločenské kritéria, aby sme vedeli rozlíšiť „normálne“ konanie a správanie    od toho „nenormálneho“. A práve v tom je problém. Kritéria normality môžu byť síce na jednej strane všeobecne platné, ale to neznamená, že sú aj správne. Samozrejme, mnohí a medzi nimi som bola aj ja, namietali medicínskym výskumom, ktorý je nespochybniteľným a na základe ktorého dokážeme určiť jednotlivé kritéria. Áno, to je síce pravdou, ale ani na základe medicínskeho výskumu nemôžeme s istotou povedať, čo presne znamená byť normálny. Môžeme vychádzať zo štatistík , ale jednoznačnú definíciu normality nenájdeme. Normalita tak môže byť zadefinovaná  podľa spoločenských kritérií, podľa toho, aké správanie je pre spoločnosť užitočné a ako je užitočné, aby jednotlivci v spoločnosti konali. Inak povedané, normalita môže byť iba spoločenskou konvenciou, ktorej účelom je zachovanie spoločnosti. Klasická hranica medzi normálnym a nenormálnym preto nemusí byť tak jednoznačná, akou sa zdá byť. Mnohí z vás možno budú poznať skvelého amerického spisovateľa A.E.Poea, ktorého poviedka „The system of doctor Tarr and profesor Ferther“ bola aj pomerne nedávno sfilmovaná, je dokonalým príkladom na problém normality a ktorá ma inšpirovala aj k napísaniu článku. Základnou otázkou  poviedky je, čo ak sme to my, kto sme „nenormálni“ a tých ktorých sa usilujeme z ich „nenormálnosti “ vyliečiť sú skutočnými „normálnymi“ ? Provokatívne, však ? Aj to jeden z dôvodov, prečo sa treba zamyslieť nad zdanlivo jednoduchou otázkou a prečo si spomenutú poviedku buď prečítať, alebo filmovo pozrieť. ☺