Transhumanizmus: míľnik pre sociálnu prácu ?

Stalo sa Vám už niekedy, že ste sa pristihli pri čítaní sci-fi  literatúry ako uvažujete o tom, že príbehy futuristických hrdinov obdarených silou a inteligenciou sú nereálne, neuskutočniteľné?  Mne áno, hoci mi predstava „superhrdinov“ pomáhajúcich  ľudom v núdzi prišla  ušľachtilá.  V súčasnosti sa ale čoraz častejšie zvykne uvažovať o tom,  čo sa stane, ak sa takýmito „superhrdinami“ stanú v budúcnosti všetci? Bude mať ešte zmysel hovoriť o ľudskosti a humánnosti ? A aké  dôsledky  bude mať transhumanistická budúcnosť pre  sociálnu  prácu?

Transhumanizmus je, veľmi zjednodušene a laicky povedané, vízia sveta, podľa ktorej bude v blízkej budúcnosti prekonaný tradičný koncept človeka ako nedostatkovej a trpiacej bytosti. To znamená, že transhumanistom ide o vytvorenie človeka, spoločnosti, v ktorej budeme všetci inteligentní, fyzicky zdatnejší a v ktorej bude možné „naprogramovať si“  vlastný  život.  Konkrétnejšie, si spolu so mnou predstavte, že o pár rokov bude možné hovoriť o živote, v ktorom nás nebudú trápiť zdravotné problémy, živote, ktorý bude dokonalý , večný a v ktorom si  budeme môcť zvoliť pohlavie nášho dieťaťa, jeho farbu očí či výšku jeho inteligencie. Utopické, však? Keď som po prvýkrát počula o transhumanizme myslela som si to aj ja. Lenže, transhumanizmus sa stáva čoraz reálnejším.   V poriadku, ale aký to má súvis so sociálnou prácou? Tu je nutné najskôr zvážiť, aké je poslanie sociálnej práce. Zrejme, pomoc núdznemu, človeku, ktorého spoločnosť asimilovala. O akom človeku ale hovoríme v súvislosti s trashumanizmom? O človeku, ktorý bude natoľko sebestačný, že nebude potrebovať nejakú pomoc.  O človeku, ktorý nebude schopný porozumieť zmyslu sociálnej práce, pretože nebude schopný porozumieť ani tomu, na čom je sociálna práca založená- ľudskosti.  Nebezpečenstvo trashumanizmu je preto  pre sociálnu prácu   dvojsečné. Buď sa potreba sociálnej  práce v transhumanistickej spoločnosti  „vytratí“, pretože  sa už nebude mať komu pomáhať, alebo sa  sociálne nerovnosti navýšia natoľko, že sa samotná sociálna práca stane neefektívnou. Áno, aj dnes vidím v praxi mnohé príklady dokazujúce, že samotná pomoc sociálnych pracovníkov nestačí. Ale je rozdiel uvedomovať si potrebu  solidarity a empatie, ktorá nás robí  skutočnými ľuďmi a zvrchovanosťou akýchsi „nadľudí“, o ktoré sa usiluje transhumanizmus. Isteže, každý z nás túži byť zdravší, múdrejší a úspešnejší. Na tom predsa nie je nič zlé, že sa usilujeme kultivovať psychicky a fyzicky. Transhumanizmus však nechce zlepšiť človeka a svet, ale vylepšiť ho po každej jeho stránke. Stojí to ale za to? Je lepšie byť nedokonalým a snažiť sa na sebe pracovať, alebo byť dokonalým bez akéhokoľvek ďalšieho cieľa? Je lepšie byť chorým  a oceniť zmysel zdravia, alebo byť zdravým a nechápať hĺbku utrpenia? Je lepšie nemať nič a byť niekým  ako mať všetko a byť nikým? A v neposlednom rade, je lepšie byť členom spoločnosti, v ktorej síce jestvuje hlboká sociálna nerovnosť a sociálna exklúzia, ale aj  zmysel pre utrpenie druhých, alebo byť členom „superspoločnosti“, v ktorej zanikol obsah sociálnych a morálnych hodnôt ? Ja volím prvú možnosť a Vy?